Destinations : Spring - konoha.cz / Summer - Bog.cz / Autumn - konoha.cz / Winter - K&B :)

Říjen 2009

Nuda v škole...

10. října 2009 v 13:29 Blbiny
Som sa v škole udila, ako sa dalo -_-.... a nevedela som, čo za článok sem dať okrem vyhodnotení (ktoré už sú hotové, len si ich čítam) xD

pod perexom na vlastné nebezpečie

Stratila sa?.. Nie

10. října 2009 v 12:37 Jednorázové
Len MY sme na ňu zabudli...



"Mami, mami! Pozri sem, vädne!" zakričí ustráchané dievča, odtrhne kvietok a beží s ním za matkou. Otec a brat zase vystrájajú a ony dve boli znova samy. Hinata sa otočila za krikom svojej dcérky, roztiahla náruč a nechala, nech do nej malá narazí. Pohladila ju po hlávke a zvedavo sa pozrela na to, čo zvierala v malej rúčke. Dievčatko otvorilo päsť a s úzkosťou v očiach podávalo pokrkvaný kvietok matke.
"Čo s ním mám urobiť, slniečko?" usmeje sa jej strachu, ale vie, že už je zbytočné kvetinke pomáhať.
"Zachráň ju!" zanarieka malá a do očí sa jej nahrnú slzy. Hinata si vzdychne a znova jemne prechádza dcére vo vlasoch. Vezme kvietok, odhrnie dcérke z ucha prameň čiernych vláskov a zastrčí jej tam vädnúcu kvetinku.
"Tam mu bude najlepšie," odvetí s nežným úsmevom malej. Pobozká ju na čelo. Jej to však nestačí. V očiach stále vidieť smútok, ale aj otázku. Hinata to vycíti. Zoberie ju za ruku, posadí sa na zem uprostred lúky plnej takých istých kvietkov a položí si dcérku na nohy v tureckom sede. Je ťažké uádnuť, čo sa v takej hlavičke deje.
"Pýtaj sa, preto tu predsa som," povzbudí ju. Malá sa uhniezdi v maminom objatí.
"Prečo zvädol?" vykrúti hlavu dohora, aby videla svojej matke na tvár. Tá sa na ňu chápavo usmeje. Čoskoro jej bude musieť odpovedať aj na otázku smrti. Dosť dlho sa na to pripravovala a tak mala pre ňu pripravenú svojskú odpoveď.
"Vieš," pozrela sa do slnka a nechala si vetrom rozviať vlasy," tak to má byť. To je kolobeh života... Ale to, že zvädol jeden kvietok, ešte neznamená, že sa nemôžeš tešiť z množstva tých ďalších naokolo," usmiala sa. Malá užasnuto hľadela na chápavý úsmev svojej matky, pri ktorom cítila, že je v bezpečí a že všetko na svete sa dá vysvetliť jednoduchou vetou.
"Vždy ostane v tvojom srdiečku, pretože bol pre teba dôležitý," pohladila Hinata dcéru po vlasoch znova.
Vybrala jej kvietok farby krvi zpoza ucha a privoňala k nemu. Bolo z neho cítiť lúku, miesto, kde vyrastal a kde zvedol... Ešte stále bol medzi nimi a určite bude aj v ich spomienkach na tento rozhovor. Dievčatko ju potiahlo za ruku a tiež si privoňalo. Skrčilo nos a sklamane pustilo maminu ruku. Tá jej kvietok podala do roztvorenej dlane a jemne okolo neho zavrela malé pršteky.
"Čo s ostatnými kvietkami?" opýtala sa malá potichu, nenechala však Hinatu ani odpovedať a už mala ďalšie a ďalšie otázky.
" Aj ony zvednú? Budú za ním smútiť ako ty za dedkom? Bude táto lúka bez neho škaredá?" vychrlila na matku množstvo otázok a tá sa len pousmiala detskej zvedavosti. Muselo to prísť, vravela si v duchu.
"Poviem ti jeden príbeh, po ktorom to tvoja hlavička pochopí.. Ale neprerušuj ma, zlatíčko" zahriakla ju, keď otvárala ústa, aby sa znova na niečo opýtala. Hinata sa spokojne usmiala a začala rozprávať príbeh.




Kdesi pri dedine skrytej v Kameni sa odohráva bitka medzi ninjami a jedným z Bijuu. Prišlo to nečakane, nikto netušil o tom, že démon bude chcieť zaútočiť. Nevedelo sa ani, že je niekde nablízku, čo však považovalo vedenie za zlyhanie informátorov, alebo ich podplatenie inými krajinami. A zatiaľ čo vedenie sedí v hlavnej budove a rozmýšľa, vonku padajú skutoční hrdinovia.
"Je to zlé, toto nemôžeme vyhrať!" zakričí jeden z mnohých pesimistov v bitke. Je ich viac a už len šialenci dokážu tvrdiť opak. Všetko je naruby, deti a ženy nestíhajú utekať pred démonom, ktorý sa zčista jasna rozhodol ukázať svetu na oči. Obrovské zviera vyvolávajúce tornádo stačí každému, kto ho uvidí, aby vedel, čo má urobiť. Útek je jediným rozumným riešením.
Viacerí už z boja odišli, uvedomili si, že je koniec. Koniec ich dediny.
Koniec ich nádejí a koniec ich snov. Kto mohol, utiekol. Tí, čo nedajbože ostali na bojisku ťažko znášali náreky ranených alebo prázdne pohľady svojich príbuzných, priateľov, susedov... Zem bola dokonale rozrytá, nikde sa nenašlo pár metrov normálneho porastu, alebo aspoň niečoho, čo by naznačovalo pevný a neklamný znak, že nádej ešte existuje. Matky sa nechceli odlúčiť od svojich synov, ktorí naveky bezmenní padli pod náporom nevysvetliteľného hnevu Veľkého psa. Vo vzduchu nie je nič, len histéria, strach a šialenstvo. Všetko spolu ruka v ruke prináša zánik. Je to isté.



Štyria chlapi ukrytí v hlbšej diere mlčia a snažia sa nevšímať si všetok ten hluk naokolo. Nejednému zablúdia oči nad okraj priehlbiny, kde vidí rýchlo sa mihajúce nohy. Nejedného trhne, keď sa tam niekto potkne a zaplače, vstane a ide ďalej. Nie vždy však majú také šťastie. Muži sa snažia privolať pomoc, snažia sa, ale nevychádza im to. Perličky potu na čelách naznačujú, aké vyčerpávajúce dokáže byť sedenie a mlčanie v takejto chvíli. Je za tým však niečo viac.


Radosť. Konečne! A niektorí padnú únavou na chrbát. Netrvalo to dlho, pár minút však určite. Podarilo sa nemožné a oni už len čakajú na záchranu, ktorá možno príde a možno nie. Nervózne sa obzerajú a nevedia, čo majú robiť. Krik utícha, ale nie celkom. Ešte sa nájdu takí, ktorí utekajú. Neutečú však všetci. Nie ak nedorazia čo najskôr. Oni však už urobili dosť. Urobili viac ako mŕtve vedenie v polozrútenej budove uprostred smetiska vytvoreného Veľkým psom, ako počuli volať jedno už iste nebohé dieťa.


Pár napätých chvíľ, minúty vlečúce sa ako prilepené lepidlom sa neustále naťahujú a piati muži sa stále nepohli z ich relatívne bezpečného miesta. Sami sa divili, prečo ešte neboli na onom svete.

Ich čas ešte len príde. Verili však, že nezomrú všetci, že prežije aspoň jeden, ktorý by mohol rozprávať o skutkoch ich aj o skutkoch bezmenných bojovníkov, hrdinov, ktorí ostali umlčaní. Nakoniec to však prišlo.Prišla záchrana a tresk a po ňom Ticho...

Ticho a plač dieťaťa...

Nádej prežila... avšak aj démon ukrytý v ňom...
.....
"A tak Iruka-sensei nestrácal nádej, že tvojho ocka naučí zodpovednosti," zasmiala sa Hinata a s ňou sa smiala aj jej dcérka." Ako vidíš, doteraz sa mu to nepodarilo, ale aj tak nestráca nádej a verí v neho. A myslím, že robí dobre," pohladila Hinata dcérku po vlasoch a nežne sa na ňu usmiala. Tá sa zadívala na kvietok vo svojej ruke, jej pohľad potom padol na rozkvitnutú lúku.
Usmiala sa a roztvorila ruku.
Poryv vetra odniesol červený kvietok k výšinám. Obe sa naňho pozerali, až kým im nezmizol v dohľade po páde niekde ďaleko od nich.
"Budem naňho pamätať," usmiala sa a objala svoju matku okolo pásu.
"Robíš dobre, bol to tvoj prvý hrdina."

"Nádej zomiera posledná" takže kým ju mám, som nažive :)

Ticho a 12 hodín s ním... *inlove*

3. října 2009 v 19:41 | Kiwi
Dvanásť hodín ticha a každá mala svoju vlastnú podobu...
Pamätám si z nich viac ako keby som sa s niekým rozprávala...
Teší ma to, len tak vstať, pozrieť sa okolo seba a poprechádzať sa v Tichu opusteným bytom...
Zaliehajú mi z neho uši, ale cítim sa ako kráľovná...
Po prvý-krát som dostatočne spokojná...

Sedela som
Prvú hodinu vážne som len sedela a premýšľala...
Bolo to omamné
Veľa vecí som zavrhla a ďalšie prijala...
Zmierila som sa sama so sebou...

Druhá hodina znamenala prácu tak ako tri hodiny ďalšie...
Pracovala som, aby som nemyslela na to, na čo som myslieť nechcela....
Na lásku, ktorú mať nebudem
A tak sa biely byt leskol čistotou
Pomohlo mi to v orientovaní sa v priestore... už som nenarážala do vecí

Na polovicu som nevnímala to, čo mi ľudia píšu a tak som to vzdala
a ostala sama so sebou
Tak mi je tuším najlepšie
S červenými očami som nevedela čo robiť, blúdila som hore-dole,, nazerala do izieb...
ten priestor mi naháňal strach...
bola som sama a to som nechcela...
Celú túto hodinu som vešala prádlo...
prišlo mi to smiešne a tak som sa smiala
susedka podo mnou mi liezla na nervy, tak som jej to povedala...

Tri ďalšie hodiny som čítala knihu, ktorá pojednávala o vojne...
videla som sa v nej
Mala som sa narodiť vtedy... a najlepšie byť chlapom
skvelým vojakom, ktorý prežil to štvorročné peklo a potom si vzal život...
To mal byť môj koniec, a nie to čo ma čaká....
A tak som sa ľutovala...
Plakala som a radila priateľke ako na vzťah, ktorý sama nemám....
Prišlo mi to smiešne....
A tak som sa smiala a plakala zároveň...
Nakoniec som už len plakala...
Moje Ticho to chcelo... aby som bola Ticho aj ja...
Podvolila som sa mu

Dve hodiny som bola mimo..
V studenej vode v kúpelni som rozmýšľala...
ytvárala som bubliny a nakoniec som bola nútená vyliezť..
Moje ticho narušil telefonát matky...
Vybavila som ho ale do vane sa mi už nechcelo...
Chcela som obnoviť Svoje Ticho.. a tak som dala počítaču pokoj
A vytvárala svoju bublinu znova...
Vedela som, že je hotová, keď mi zaľahlo v ušiach....
Bola som šťastím bez seba...

Poslednú hodinu s mojím tajným milencom som strávila v miery a harmónii som načúvala tónom prichádzajúcich správ, ktoré som až na jednu osobu ignorovala....
S ňu som sa bola ochotná prísť o moje Ticho...

A teraz smútim
Moje TIcho odišlo, asi sa na mňa naštvalo...
Ale ostalo vo mne...
Som Ticho a rodičom to lezie na nervy..

A mne to robí neskutočnú radosť...
Som divná?
Lebo mne sa to dnes už nezdá :)

Poradenstvo :S

3. října 2009 v 18:31 Blbiny
Vyšla som von a bola prekvapená, že nesneží, nemrznú mi uši atp.
Už nikdy nebudem čítať poviedky písané na Vianoce pred zimou!

Mmch...
Nevie niekto odporúčiť nejakú dobrú stránku s poviedkami?

Sax mám, Walentine mám, Naruko mám, Broskynku mám, Kagome/Kurama mám xD...

majú toho veľa, ale BakaKiwi stihla všetko prečítať :(

Show me Love- t.A.T.u

3. října 2009 v 18:10

Allo...
Allo...
Vidish' veter?
Nu I chto?
Posmotri v okno...
Nu I chto?
A vchera bylo solntse...
Nu I chto?
Zachem ty vse vremya govorish' odno I tozhe?
A ya - avtootvetchik
Hello ...
Hello ...
Do you see how windy it is?
So what?
Look out your window ...
So what?
It was so sunny yesterday
So what?
Why are you always saying the same thing?
I'm an answering machine.

This was an accident
Not the kind where sirens sound
Never even noticed
We're suddenly crumbling

Tell me how you've never felt
Delicate or innocent
Do you still have doubts that
Us having faith makes any sense

Tell me nothing ever counts
Lashing out or breaking down
Still somebody loses 'cause
There's no way to turn around

Staring at your photograph
Everything now in the past
Never felt so lonely I
Wish that you could show me love

Show me love, show me love, show me love
Show me love, show me love
'Til you open the door

Show me love, show me love, show me love
Show me love, show me love
'Til I'm up off the floor

Show me love, show me love, show me love
Show me love, show me love
'Til it's inside my pores

Show me love, show me love, show me love
Show me love, show me love
'Til I'm screaming for more

Random acts of mindlessness
Commonplace occurrences
Chances and surprises
Another state of consciousness

Tell me nothing ever counts
Lashing out or breaking down
Still somebody loses 'cause
There's no way to turn around

Tell me how you've never felt
Delicate or innocent
Do you still have doubts that
Us having faith makes any sense

You play games, I play tricks
Girls and girls, but you're the one
Like a game of pick-up-sticks
Played by Fucking lunatics

Show me love, show me love, show me love
Show me love, show me love
'Til you open the door

Show me love, show me love, show me love
Show me love, show me love
'Til I'm up off the floor

Show me love, show me love, show me love
Show me love, show me love
'Til it's inside my pores

Show me love, show me love, show me love
Show me love, show me love
'Til I'm screaming for more

Show me love, show me love, give me all that I want
Show me love, show me love, give me all that I want
Show me love, show me love, give me all that I want
Show me love, show me love, 'Til I'm screaming for more