Destinations : Spring - konoha.cz / Summer - Bog.cz / Autumn - konoha.cz / Winter - K&B :)

Dve staré dámy v dome cez ulicu...

5. prosince 2009 v 18:49 | Kiwi |  Jednorázové

Keď posledný krát stlačíš ruku svojmu blízkemu, posledný krát ho zahrnieš bozkami a naposledy sa mu zahľadíš do očí, často o tom ani nemusíš vedieť. Nechcem povedať, že to je pravidlo, ale stáva sa to. Viac než často. Aspoň podľa toho, čo vidím a počujem z rozprávaní starých paní o dom kúsok od toho nášho.

Prvý krát som ich videla, keď sme boli zapáliť dedkovi sviečku na hrob. Rodičia sa modlili, ale ja som to nevedela, tak som sa skryla za "dedkov kameň" a čakala som, kedy si mamka uvedomí, že chýbam. Bola som veľmi škodoradostné dieťa, no zároveň ma tešilo, že sa o mňa niekto bojí. Po chvíľke naozaj odznelo tiché amen. Mamka mi niečo hovorila, asi si myslela, že ešte stojím pri nej. Nezabudnem na to, ako sa zľakla. Smiala som sa. Vtedy ku mne pristúpila jedna z tých starých dám, pozerajúc na mňa tak prísne, až som ostala od hanby červená. Bez slova som vyliezla spoza náhrobného kameňa, otočila sa na spokojne vyzerajúcu pani a pritisla sa k maminej nohe. Rozplakala ma, viete, bola som malá...
Vtedy som vnímala len seba, čas jesť, piť, hrať sa, bojovať za dlhšiu dobu bez spánku... Nebola som príjemné dievčatko.
A vtedy som sa trochu posunula k lepšiemu. Už som sa neskrývala za hroby. Bála som sa jej. Bola to pre mňa "tá zlá teta".

Teraz však svet vnímam inak. Rovnako inak vnímam aj dve staré dámy z domu cez ulicu.
S jedným rozdielom. Svet, ktorý býval dobrý, je zlý a ony práve naopak. Stelesňujú dobro, v ktoré verím ja.

Na prvý pohľad vyzerajú ako šediví strašiaci oblečení v tmavých háboch, ktorí častejšie chodia na cintorín ako domov. Stačí sa však prizrieť bližšie a hneď zbadáte milé, trošku zatienené oči. Akoby stále len spomínali. Okolo nich mali vrásky dávneho smiechu, obe takmer rovnaké. A vôbec nepripomínali strašiakov. Niekedy si myslím, že tak, ako ony, chodia kráľovné. S hlavou hore, chrbtom jemne prehnutým a skoro ľahko. Elegantne, skromne, majestátne a babičkovsky zároveň. To, aj iné veci ma donútili tieto striebrovlasé staré dámy navštíviť. Obyčajná detská zvedavosť.

Stála som na verande z tmavého dreva so zábradlím asi ručne vyrezaným do pravidelných, jemných vlniek. V pravom kúte sa kopili kocky starých novín prikrité igelitom a na druhej strane mali svoj kútik na sedenie. Stoličky z dreva s tmavým náterom. Pozorne som sa rozhliadla. Všetko bolo tmavé. Cítila som náhlu úzkosť. Ale predsa nemôžu byť všetky dedinské klebety pravdivé. Pokývala som hlavou a zaklopala im na dvere. Mala som istotu, že budú doma. Aby som náhodou nemohla cúvnuť. Slušne upravená, s vyčesanými vlasmi a vlastnoručne upečenými neidentifikovateľnými koláčikmi. Bol to môj prvý pokus o varenie vôbec. Len kvôli nim. Počula som tiché šuchtavé krôčky nôh v papučiach. Predstavovala som si chôdzu jednej z nich v miernom predklone a natáčkami vo vlasoch. Pousmiala som sa. Dvere totiž boli zamknuté na dve zámky, ktoré musela stará pani kvôli mne otvoriť. Tmavé dvere pootvorila na šírku dlane, do dierky strčila polovicu svojej tváre, nedôverčivo si ma premeriavajúc.
Skôr ako som stihla niečo povedať, zavrela dvere so zvolaním: "Nič nechceme, nič nepotrebujeme, vystačíme si samé! Všetko máme poplatené, dajte nám už pokoj!"
Smiala som sa. Chvíľku, potom som znova zaklopala. Výsledok bol úspešný. Stará pani otvorila úplne. Z blízka bola vyššia ako ja. Trochu ma to prekvapilo, ako aj to, že nemala natáčky, ale vlasy voľne rozpustené na chrbte. Prísne oči sa zabodli do umelohmotnej tácky v mojich rukách. Donútila som sa ich vystrieť s kŕčovitým úsmevom. Asi to bolo vidieť. Bez slova tácku prijala, trochu naklonila hlavu na znak vďaky, pri čom vlastne ja som mala ďakovať tomu, že sú pripálené len zo spodnej strany... zavrela dvere a odišla.

Dosť ma to sklamalo. Predstavovala som si naše zoznámenie inak. Trochu srdečnejšie, veselšie, odviazanejšie. Kopla som do trochu uvoľnenej dosky, aby sa moje emócie aspoň trochu "vyventilovali" tak, ako to radil psychológ v rannej šou. Nepomohlo. Psychológia je na nič. A predvídanie takisto.

V polovici cesty na mňa zakričala, tak, ako sa to dá vidieť v dojímavých románoch. Jeden stojí na schodoch a volá na druhého, ktorý odchádza s puknutým srdcom a hrdinsky smutnou hudbou v pozadí. Akurát scenár bol iný. Ona sa smiala a ponúkla mi lekcie varenia. Skočila som po tej príležitosti ako kobra. O pár sekúnd ma mala pri dverách s hviezdičkami v očiach. Videla som v nej slávnu osobnosť, šifru, záhadu, hádanku... Fascinovala ma a teraz si za to bude musieť niesť trest.

Dom taktiež nespĺňal moje predstavy, ale v celkovom hodnotení sa mi veľmi páčil. O kuchyni ani nehovoriac. A tak som sa s jednou z nich zblížila. Aj keď som nevedela s ktorou. Boli to dvojčatá.

Tak som k nim chodievala celkom často. Po čase som sa zoznámila aj s druhou pani, nosila som im veci, ktoré potrebovali a ony rozprávali a rozprávali a rozprávali... o svojom živote. Akoby mali čo chvíľa zomrieť a preto museli všetko povedať niekomu, komu dôverujú.
Ich príbeh nemal začiatok a ako sa zdalo, ani koniec. Každý jeden bol vlastne celkom toho veľkého, hlavného príbehu ale nijak na seba nenadväzovali. Tak som si musela domýšľať skutočnosti a medzery a vypĺňať niektoré príliš prázdne miesta otázkami.
Po čase som si to začala zapisovať. Nosila som si k nim notes, vždy, keď som prišla, najprv sme prebrali niečo o tom, ako sa teraz žije vo svete, dámy si ponadávali, ja som so záujmom sledovala ich reakcie a názory, ktoré sa len zriedka zhodovali. Vždy som sa len pozerala z jednej na druhú, niekedy boli pri sebe tak blízko ako odraz v zrkadle, takže som ani nemusela točiť hlavou a hádali sa o tom , čo sa mohlo stať keby...
Zvyčajne práve vtedy sa jedna otočila ku mne a porozprávala mi ďalšiu pasáž z ich príbehu, ktorú som v skratkách zapisovala do notesa, zatiaľ čo druhá len neveriacky krútila hlavou a sem-tam prihadzovala svoje poznámky. Nakoniec ho rozprávali obe, tolerantne sa púšťajúc k slovu. Hltala som slovo za slovom.

Dni sa míňali. Čo dni? Mesiace som počúvala ich príbeh, až som sa s ním stotožnila natoľko, že som niekedy aj za ne vypustila trochu viac sĺz. Mala som ich rada a bolo mi ich ľúto a ony dúfam mali rady mňa. Vianoce som napoly strávila s nimi. Nedostala som žiaden darček, ale napiekla som im medovníky. Tešili sme sa a aspoň na chvíľu sme nerozprávali o ich príbehu. Rozprávali sme o sviatkoch, chlapcoch, mojom novom priateľovi a ich skúsenostiach. A smiali sme sa. Skoro celý deň sme sa smiali. Keď som sa ozrela na ich tváre, akoby boli mladšie a ich vejáriky boli možno ešte väčšie. Hrialo ma pri srdci. Boli skoro ako moja rodina.

Bol posledný prázdninový deň od Vianoc. Školáci mali ešte voľno. Nebrala som si ani notes, ani pero, len ľahkú hlavu. Zaklopala som na tie isté dvere, ako prvý krát s hrčou vzrušenia v krku. Bolo niečo k siedmej večer a vonku už bola tma. Prišla som k nim neskoro. Hádam sa len nenahnevali. Pozrela som sa pre istotu na hodinky. Nebolo až tak neskoro. Neotvárali a v dome sa nesvietilo. Možno boli na cintoríne. Na to miesto sa mi však nechcelo ísť. Nemala som na to náladu a tak som odišla domov obšťastňovať moju vlastnú rodinu šťastnými správami. Chcela som im o tom dať vedieť ako prvým, ale...

Klopala som aj na druhý deň. Nikto neotváral. Náhoda zapríčinila, že sme sa nestretli dva krát za sebou. Len náhoda, nič som si z toho nerobila. V tej dobe som ani nemohla byť paranoidná. Nešlo to.

Ale mala som byť.

Strašne mi chýbajú. Chýbajú mi tie posedy u nich na verande, v obývačke, chýba mi ich krásny dom, chýba mi ich objatie, chýba mi ten igelit, čo mali všade po nábytku a chýbajú mi ony. Je to rok. Prvý mesiac som stále vyklopávala na ich dvere, zasiahnutá tou náhlou správou. Stále som klopala a nikto neotváral. Chcela som im povedať tú správu, chcela som im povedať, že som kvôli nim pleložila vlastnú svadbu... Chcela som im toho povedať minimálne toľko, koľko povedali ony mne. Plakala som, keď všetko vysťahovali, aj ich krásne stoličky. Plakala som, keď statik vyhlásil, že budova je na spadnutie, čo sa mne nepozdávalo, ale nemohla som nič robiť. Mohla som len plakať. Svadbu som mala, ale chýbali mi tam.

Po čase som sa naučila chodiť na cintorín.

A stále som ich videla.

Dve dámy v čiernom z domu cez ulicu.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama