Destinations : Spring - konoha.cz / Summer - Bog.cz / Autumn - konoha.cz / Winter - K&B :)

Andrea 3

24. září 2010 v 17:31 | Iva - Byouki Hito |  Andrea - Príbeh
Enem, onem...
Takže...
Myslím, že choroba mi vyhradila dostatok času na písanie a tak... no... snáď... enem...
Prajem "pekný" zážitok :)
Ďakujem za komentáre, ale som strašne lenivá, ja na ne odpoviem, veľmi vám ďakujem, že to čítate :)



Dvadsaťsedem, dvadsať osem, dvadsať deväť, tridsať... prudký sípavý výdych do novembrovej zimy.
...tridsať jeden, tridsať dva... 

"Pomaly rob tie kliky, nech to má nejaký účinok! Ja byť na tvojom mieste..."diriguje syna pán Vanič a hádže na neho loptu. Richard zatína zuby, podloží si nohy pod hruď a vytiahne sa do stoja. Častokrát sa sám seba pýtal, prečo kvôli tomuto s futbalom ešte neskončil. Odpoveďou bolo vždy, že pri zápase mu otcove niekedy až prehnané tréningové taktiky pomohli. Niekedy, pár krát, ojedinele. Ale pomohli. Druhou, menej utešujúcou variantou bolo, že jediná profesia, v ktorej si sám seba vie predstaviť sa príliš dotýka futbalovej lopty a umelého trávnika niekde ďaleko, pri mori. Futbalista znel oveľa lepšie ako kancelárska krysa, alebo čistič mestskej kanalizácie.

Prečo čistič? Pretože ak nebude hrať, skončí pod asfaltom s prístrojom na odupchávanie kanalizačných šiacht. Alebo pod mostom. Jediná výhoda celej tejto "tréningovej" situácie bola našťastie aj značne prevažujúca. Chcelo sa mu hrať.

Z kuchyne sa ozve matkno zavolanie.
"Neotáčaj sa! Ak sa za nejakou pipkou otočíš na zápase, oberú ťa o loptu - presne takto!"- zaručí jeho otec a ako parný valec ho priklincuje k zemi. Prečo ho to neprekvapuje?

"Myslíš si, že si nečo extra medzi tými tvojimi kamošmi, čo? Ale v pravom futbale, môj zlatý, by si sa stratil Nepotrebuješ byť dobrý, jasné?"- mrmle a oprašuje si trávu z teplákov. Richard už dopredu vie, čo povie. Túto vetu počul už toľkokrát, až sa na ňu stal čiastočne alergickým. Otec sa významne nadýchne. "Potrebuješ byť najlepším." -Samozrejme

Udychčaný, ubolený, ignorujúci okolitý svet hľadí na bránku. Keby chcel, vedel by do nej dostať loptu so zatvorenými očami. Keby chcel, vedel by ju zvaliť na zem a v živote sa na ňu nepozrieť. Bránka je túžba, výzva, nepriateľ... Vykúpenie. Pokrúti hlavou. Nad čím zase premýšľam?

Nechá bránku za chrbtom. 

V kuchyni pri sporáku stojí matka a opatrne sa hrabe v panvici s praženicou. Pravdepodobne vyberá tými svojimi dlhými nechtami škrupinky. Richard si vyzuje kopačky.
"Kto to je?" - kývne hlavou k dverám. Matka pokrčí plecami. 
"Nešla som otvoriť, len niekto zvonil. Budeš jesť?" - usmieva sa, no ani na neho nepozrie. Richard sa vzdá predstavy pohodlného ležania na gauči a s povzdychom sa vydá ku dverám.
Ach matka, matka...

"Povedzte mi, čo od môjho syna chcete, inak vám ho nezavolám," počuje nervózny hlas svojho otca, ktorý
má len trochu k šepotu. Richard sa mu postaví za chrbát. Prekvapene pozdraví vysokého policajta, o dve a pol hlavy vyššieho od jeho otca.
"Čau, Rišo," usmeje sa policajt. Chlapec sa pretlačí pred otca.
"Čo, zase vám na stanici nefunguje telka?" 
"Keby," stiahne čelo muž s pochmúrnym úsmevom. Ukáže prstom za seba na svoje milované policajné auto. Na zadnom sedadle sa krčí osoba v predklone, s rukami vo vlasoch. 

"Čo má môj syn s tou kurvou?!" - vyletí s Richardovho otca skôr, než jeho syn stačí zareagovať. Avšak obaja - policajt aj syn - ho ignorujú. Futbalista nechápavo hľadí na svoju spolužiačku. Čo sa stalo? Čo sa deje? Prečo je tu? Urobila niečo? Prijala pomoc? Bože, prečo sedí v policajnom aute?! 
"Nechcete ísť dovnútra?" - vysúka zo seba nakoniec, no policajt len pokrúti hlavou.
"Ver mi, že by som sa s tebou rád porozprával, ale to stihneme aj niekedy nabudúce. Mám na teba len jednu otázku. To dievča tvrdí, že od deviatej do jedenástej bola pri tebe. Je to tak?" 
Richard zvraští čelo. Do čoho sa dostala? Možno je to naozaj feťáčka, Denisa mala pravdu a veci sú v skutočnosti také, aké sa zdajú byť. V čo dúfa, keď spomenula jeho meno? Otec aj policajt na neho zvedavo hľadia. Ak povie nie, bude mať pokojný večer, natiahne sa na posteľ pred notebook a konečne si objedná tie kopačky. Ak...

"Áno, bol som pri nej," ticho odpovedá vlastne po pravde. 
"Ďakujem ti, tak niekedy inokedy. Môžeš nás prísť na stanicu niekedy pozrieť, čo povieš na...?" - mrkne na neho policajt, chce ešte niečo povedať, no do reči mu skočí Richardov otec.
"Fajn, a teraz si tú trosku odveďte. Dovidenia!" - snaží sa zavrieť dvere, no Richardovi v hlave vŕta ešte jedna otázka a tak nohu necháva vo dverách.

Vôbec mu nezáleží na tom, že práve porušil pravidlá otcovej sparťanskej výchovy, kde otec má hlavné slovo a to sa musí za každej situácie rešpektovať. 
"A čo sa vlastne stalo?" - zavolá na odchádzajúceho policajta. 
"Sledujte hentie... Krimi noviny. Blaža sa rozhodla, že potrebujeme popularitu," prehodí vysoký muž chrbtom k nim, kým vyberá kľúče od auta. Richard vôbec ničomu nerozumie. Andrea, čo sa deje?
"Dnu," zasyčí jeho otec s dôrazom a ešte raz tresne dverami.

---

"Nechcem ísť domov," zašepká prosiacim, ale pevným hlasom Andrea, keď sa auto prehne pod váhou policajta. Všetko si premyslela. Všetko zhodnotila, všetko pochopila. Policajt sa na sedadle otočí dozadu.

Teraz, keď Richard podporil jej historku - a on mu nemá dôvod neveriť - pozerá sa na Andreu takmer súcitne. Vidí dievča, ktorému práve umrel brat, ktorého otec predáva drogy tak obozretne, že sa mu na to ešte oficiálne neprišlo, ktorej matka sa zbytočne snaží o normálnu domácnosť. Nič s tým však nemôže urobiť.
Detské domovy nechcú o potencionálnych feťákoch ani počuť. Jednoducho sa musí prebojovať sama. S povzdychom sa stočí k volantu.
"Kam inam by si chcela zaviesť?" - pozerá skepticky do spätného zrkadla. Zelené oči chvíľu opätujú jeho pohľad, kým sa rezignovane zabodnú do zeme. Naštartuje auto. Dievča si zloží hlavu znova do dlaní.

Nemala by sa toľko ľutovať. Je však ľutovaním pátrať po úniku z pekla? Je ľutovaním rozoberať situáciu a márne sa snažiť o nejaký optimistický, biely bod? Asi nie. 

Jej brat je mŕtvy. Ona ho neoplakáva, pretože si za to mohol sám. Je to hnusné, ale je to tak. Chvíľu uvažovala, či by nebolo lepšie povedať, že to bola ona. Ale to by si zničila celú budúcnosť. Skúste vykorčuľovať z tohto! Niekedy je pravda najzákernejším a najlepším riešením zároveň.

Jej brat je mŕtvy. Otec potrebuje nového dílera. Povie mu, nech s ňou neráta. Čo sa stane? Bude ju presviedčať vyhrážaním. Nezaberie to. Nikdy sa na brata nepodobala a teraz to neplánuje meniť. Matka sa jej nezastane. Ani teraz s ňou nie je, za posledných pár rokov s ňou nie je nikdy. Prestala hovoriť vetu: to bude dobré, pretože uverila v pravdu. Čo robí teraz? Premýšľa, aký zmysel má život v ich dome? Balí si veci, kým nedorazí otec? Zbalí aj ju, alebo bude chcieť začať svoj vlastný život v tridsatich siedmych rokoch úplne od základov? Nie, matka otca miluje. Nie je ani zďaleka typ, ktorý by utekal. Nie pre jej odvahu, ale pre jej pohodlnosť, pre jej vlastnú bezpečnosť.

Jej matka je typickým príkladom toho, ako sa z ľudí stávajú tvory bez chrbtice, tvory, ktoré veria len vlastným zásadám a sami ich nedodržiavajú. Jej matka je posledný človek, ktorého by poprosila o pomoc, keby o pomoc prosila. Vôbec neľutuje, že sa od seba strašne vzdialili. To sa stáva. Stáva sa to aj v lepších rodinách. 

Jej brat je mŕtvy. Nechce si meniť svoj názor na neho, pretože ak už niekedy mal dobré úmysly, teraz ani nevedel, čo to slovné spojenie znamená. Nechce si meniť svoju mienku o ňom, ale musí mu priznať malé, bezvýznamné plus.
Bol štítom, aj keď o tom sám nevedel. Deravým štítom pred tým najhorším, ktorý jedného dňa zobral všetku špinu na seba a podľahol jej náporu. Mohol to byť dobrý človek. Ale nie je.

Jej brat je mŕtvy. Bude bitka.

"Môžeš vystúpiť," oznámi policajt, keď zastaví pred ich domom. Bolo by úplne jedno, keby prišiel so sirénou. Všetci susedia už povinne - nápadne, či nenápadne - stoja pri svojich oknách a sondujú najnovšie pikošky o jej rodine. Má chuť vykríknuť, že to ona zabila Michala, no...

Čo najdôstojnejšie vystúpi z auta. Skôr než zabuchne dvere, pošepká len: Prosím, nehovorte to Denise, akoby to mohlo zapríčiniť, že sa na ňu celé mesto nebude dívať znova s nenávisťou. 
Čierny pán vychádza z domu. Asi len čakal na príležitosť vypariť sa.
Otec tam ešte nie je.
Aká je nádej, že nepríde?
Nulová.
Ale prísť by nemusel.
Dúfať sa však neoplatí.

Zhlboka sa nadýchne.

Energický policajt urobí obrat o stoosemdesiat stupňov, zmiznúc za najbližšou zákrutou, ponáhľa sa vyriešiť svoj zatiaľ najväčší prípad kariéry. Urobili mu radosť. Bože, to je morbídne, pomyslí si, keď sa dotkne kľučky. Studený kov jej pripomenie, že je opäť sama. 
Jej brat je mŕtvy.


---

"Zdar!" - zahučí na druhý deň ráno Karol svojím typickým optimistickým tónom a tresne Richarda priateľsky do chrbta. Tomu z bundy opadnú prvé neroztopené tohtoročné vločky snehu. Futbalistovi unikne menší ston, ktorý chce silou-mocou zamaskovať zohnutím sa pre mokré topánky. 

"Som už ako starý dôchodca," nadhodí žartom, keď sa vystrie. Jeho priateľ mu daruje prísny pohľad. 
"Tie tréningy ti len ubližujú," prehodí a odomyká vlastnú skrinku. Richard mlčí. Čo na to povedať? Sťažovať sa mu nebude. A ani vyplakávať na pleci nie. Toto obdobie ho už prešlo. Namiesto toho mu uštedrí frčku do ramena.

"Vločka. Konečne nasnežilo, čo? Dúfam, že bude snežiť aj po škole, pár ľudí túžim zguľovať už od júna," tvári sa pomstychtivo, na čo sa Karol iba slabo uškrnie. Richard pretočí oči. Nenávidí, keď sa kvôli nemu niekto trápi. Samozrejme, nemal by všetko pretáčať na vtip, ale čo by mal robiť s týmto? 

"Zničí ťa," zašomre Karol, pozorne si obúvajúc šľapky. Richard napne biceps pod bundou.
"Uvidíme, kto z koho,"  vyčaruje na svojej tvári sústredený výraz kulturistu. Karol si len povzdychne a odlepí sa od skrinky.
"Si strašný debil," prehodí akoby medzi rečou, "na to, aby som si kvôli tebe kazil svoj sľubne snežný deň," uškrnie sa. Richard ho dobehne s taškou na jednom ramene. Ich skrinky sú takmer na konci radu dvanástich tried. Každá má tie svoje na jeden a pol metra od ostatných. Niekde pri tercii - skoro úplne na začiatku sa mu podarí zrovnať si batoh na bruchu.
"To bola rana pod pás," odkladá si doňho kľúče a tak vôbec nezaregistruje, kedy Karol zastaví. Ten si jeho náraz takmer nevšíma. 
"Hej, ak máš zase nejaké svoje skladateľské osvietenie, pán klavirista, nabudúce by si ma mohol informovať predom," štuchne mu medzi rebrá, zapne batoh a zaletí pohľadom ku schodom.
Prišla?!
---

Mala poprosiť Denisinho otca, aby ju vysadil minimálne dve ulice od ich domu. Trochu by si prečistila hlavu a otcovi by neohrozila tých jeho pár výnosných kšeftov. Zvláštne, ako takáto činnosť dokáže pracovať v priamej-nepriamej úmere, ktorá pre ňu znie: čím viac policajtov, tým menej zákazníkov, čím menej zákazníkov, tým väčšia bitka. Televízia sa v tomto povolaní považuje za vrcholne nežiaducu jednotku.

Hlavne v tesnej blízkosti ich domu.

Len čo sa dotkla kľučky, pristavilo sa pri ich dome auto s nápisom JOJ, zo zadu vybehla nabudená televízna redaktorka, upravila sa, z druhej strany vyšiel kameraman a spustil kameru. Andrea stála v nemom úžase s rukou na kľučke a kľúčmi v zámke. Keby sa spamätala o tých pár sekúnd skôr, než ju ženská chytila za predlaktie a pritiahla k sebe!
Ihneď nadšene spustila niečo o tom, že sa jej predsa len po celodennom pátraní podarilo zachytiť jedného člena rodiny zavraždeného chlapca.

"Ako sa cítite? Rozumeli ste si s bratom? Je pravda, že ste boli podozrivá? Máte odkaz pre vraha?..."- rútili sa na ňu otázky z falošne milej tváričky peroxidovej kravy. Vysúkala zo seba len jednu vetu, aj tá znela: "Prepáčte, práve mi umrel brat a moja rodina ma potrebuje pri sebe," vytrhla sa už triezvo z oceľového zovretia a skôr, než niekto stihol zareagovať, zvrtla kľúčom v zámke a bola dnu. Neskoro, otec má uši všade. Poznáte ten horor - hory majú oči?...

Klamala, jej rodina by si úplne s pokojným svedomím poradila aj bez nej. Povedala to aj otcovi, ktorý ju večer pred novinami prišiel "požiadať" o to, aby na čas zastúpila svojho brata.
Okrem toho mu dala facku.
Vlastne dve, možno tri.
Potom sa udalosti nejako zliali do jednej rovnako prepracovane, ako sa ráno prelínali čerstvé a staré, tmavé a svetlé monokle s roztrhnutou perou. 

Ak niekedy dôverovala make-upu, teraz sa k nemu modlila. Aj tak neprekryl všetko.

So sklonenou hlavou medzi plecami dorazila do školy - premrznutá ako kura v mrazničke. Pre obavy z odhalenia si ani nevychutnala tú úžasnú scenériu, vločky veľkosti jedného nechtu a vyšliapané stopy v novom snehu. V neblahom tušení, že tri štvrtiny školy majú dobrý, alebo aspoň postačujúci zrak, zašla so svojimi vlasmi do extrému a to prekrytím polovice tváre našťastie hustou ofinou. Mala s tým však začať skôr, pretože na štekliaci závoj na nose nebola vrcholne zvyknutá. V tomto bode obdivovala a zároveň vrcholne nechápala všetky EMO-stvorenia navštevujúce rovnakú školu.

Nakukla do šatne. Zdalo sa, že je prázdna a tak si zložila z hlavy čiapku, aby si mohla zvlhnutú ofinu lepšie upraviť. V tom začula smiech a rozhovor, dva páry šlapiek na kockovanej podlahe a prepadla ju panika. Sklonila hlavu.

Niečia príliš tichá prítomnosť nechcela vyšľapať hore schodmi. Prejde popri nich.
Podľa obuvi uhádne, že tam stojí futbalista. Nemá odvahu na to, pozrieť sa mu do očí. Nie po včerajšku. Dúfa, že to nikomu nepovedal, s nikým sa nepodelil o ten vzrušujúci zážitok.

Rýchlymi krokmi takmer na slepo - so šiltom pri nose - kráča k skrinkám. Nemala chodiť do školy, mala utiecť, hodiť si mašľu v pivnici, alebo sa zahrať na chorú. Všeličo, len nemala prísť do školy k tomuto v posledných dňoch až príliš súcitnému človeku.

Za ňou sa ozve trhané nadýchnutie, padnutie tašky a šuchtavé kroky smerujúce k nej.
Nie, ostaň stáť!

"Andrea," dopadne jeho ruka nekompromisne na jej rameno. Dievča pokračuje ďalej. Má cenu utekať pred ním, keď na konci ju aj tak prinúti ponížiť sa?
"Prosím ťa, nechaj ma na pokoji," odbije jeho nenechavú ruku. Z jeho zrýchlenia však pocíti jednoznačné odmietnutie. Fajn. Chcel to...

Prudko sa k nemu otočí a strhne si čiapku, odhrnie ofinu.

"Si spokojný?! Videl si už to, čo si chcel?!" - zvreskne so zúfalým pohľadom, ktorý ihneď  prekryje vzdorom, sklamaním... toľko bolesti. Richard neuhne pohľadom, obzrie sa, či v šatni okrem Karola a nich nikto nie je a bolestne rýchlym pohybom jej nechá ofinu padnúť na miesto. Andrea si pohŕdavo odfrkne. 
"Mohol by som ti pomôcť," navrhne, keď sa dievča otočí. Chcem ti pomôcť, ty chceš, aby ti niekto pomohol. Pochop to, dokončuje Richard v mysli, my nie sme takí bastardi.

Andrea si vzdychne, akoby počula všetko, čo si myslel. Zhlboka sa nadýchne a vystrie.
"Dobehol ťa pocit viny z toho, že si ma nechal tak? Uľahčím tvojmu svedomiu, vôbec mi nechýbaš. Tak ma nechaj žiť," usmeje sa Andrea.

Neúprimné, všetko pozitívne je na nej neúprimné, uvedomuje si Richard skľúčene a chytá ju za ruku, keď prechádza okolo neho. 
Poznáte ten pocit netrpezlivosti, nervozity a hnevu, keď je niekto neodbytný, vy si zahryznete do pery, vydýchnete a stlačíte to všetko v sebe? Presne takto sa cítia obaja.
Obaja majú chuť vraziť tomu druhému. 
"Ty si mi pomáhala predtým," povie pevne futbalista. Dievča pokrčí plecami.
"Poprosil si," zasmeje sa zúfalo, vymaní sa z jeho zovretia a ponáhľa sa okolo tichého Karola na schody. Richard tresne do skrinky, prekvapený tým, že sa kov neprehol, koľko sily do toho krátkeho úderu dal.
Tak popros aj ty, doriti!

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Alice Alice | 25. září 2010 v 14:58 | Reagovat

Ahojky :)
Jsem ráda, že obvinění se podařilo vyvrátit, ale je jasné, že tím to zlé pro Andreu nekončí. Moc se mi líbí, co rozehráváš mezi ní a Richardem. Reakce obou jsou velmi věrohodné a přirozené. Těším se, kam to povede :-) Díky za další pěkný díl :-)

2 Iva Iva | Web | 25. září 2010 v 17:22 | Reagovat

Alice-sama, teraz sa už môžem priznať, že som sa triasla, čo na to povieš, ako som sa bála, tak ale, mala by som vedieť zniesť aj kritiku ... :)
Som veľmi rada, že sa ti to páčilo, ďakujem Ti!!!

3 Alice Alice | 27. září 2010 v 15:40 | Reagovat

Eh... neblázni :-) Jsem úplně obyčejný pisálek, co si smolí své sny doma na koleni do ušmudlanýho sešitku :-) Tvůj vypravěčský styl mi skutečně přijde dost profesionální, hodně mě oslovuje, je příjemně a zvláštně jiný od toho, co většinou na netu nacházím. Jestli je tvým snem být spisovatelkou, vážně by ses o to měla pokusit - můžu mluvit jen z pohledu čtenáře, protože jinak tomu vůbec nerozumím, ale jako čtenář jsem prostě nadšená. Umíš vidět věci jinak a dokážeš je podat syrově čisté. Prostě se mi to moc líbí :-)

4 Kagome/Kurama Kagome/Kurama | Web | 27. prosince 2010 v 0:03 | Reagovat

Dokonale jsi mě vtáhla do příběhu, páni :) Klaním se :) Zajímá mě, co se v minulosti mezi Andy a Richardem stalo O.o Je těžké zahodit vlastní hrdost, ale někdy je to lepší, jen aby pak už nebylo třeba příliš pozdě

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama